Choď na obsah Choď na menu
 


             Uplynulo už niekoľko rokov od momentu, kedy sme si spoločne po prvýkrát s radosťou, vďakou a chválospevom zasadli do lavíc nášho nového kostolíka na Sliači. Práve 31. októbra, v deň kedy Matin Luther vystúpil voči praktikám vtedajšej cirkvi, sme mohli počuť zvesť tak dôležitého zachraňujúceho evanjelia z kazateľne nového evanjelického chrámu.

            Pred 492 rokmi Boh daroval svetu cez Luthera pravdu čistej Biblickej zvesti o Ježišovi kristovi a o Jeho obeti na kríži. A dnes nám Pán Boh dáva chrám. kde bude toto Božie slovo o jedinej ceste k spaseniu hlásané. Verím že sa z tejto slutočnosti mnohí tešíte. Máme radosť, že konečne aj na Sliači je miesto oddelené, kde sa môže stretávať Boží ľud so svojím Nebeským Otcom, kde mu smieme prisášať naše životy na Jeho oltár. Miteso, kam môžeme privádzať svojich priateľov a susedov, aby poznali kto je Hospodin, kto je náš Boh.

             Počas výstavby kostola som veľakrát dával všetky moje nádeje ohľadom nášho zboru práve do dokončenia nášho kostola. Tešil som sa každému kroku, ktorým sa ukončenie prác na stavbe dostávalo bližšie k cieľu. V každom jednom kroku som videl stále zreteľnejší obraz nášho fungujúceho zboru. Ale počas týchto piatich rokov som neprišiel na to, čo som pochopil až jedného piatočného dňa, keď som cestoval zo školy domov. Stetnúc moju bývalú splužiačku zo sliackej základnej školy som sa k nej posadil a počas nášho rozhovoru som sa dozvedel, že vôbec nevedela, že sok evanjelik. To by nebolo ani také dôležité, ako to, že na položené otázku či vie, že na Sliači staviame kostol, otázku, na ktorú som čakal jasnú, priamu, kladnú odpoveď, sa ma spýtala protiotázkou "kde?". Keď som jej vysvetlil kde by ho našla len mi odvetila, že "to" tam predsa už stojí dávno! Aká trpká bola pre mňa táto skutočnosť. Pýtal som sa, ako to že ju tento nový kostol vôbec nezaujímal? Prečo ju neoslovil? Radšej mi vymenovala radu krčiem, kam sa Sliačska mládež zvykne večer poberať, a o ktorých ja však nemám ani potuchy! Veru tak, päť rokov som si myslel, že tento kostol privedie do radov vykúpených aspoň zopár ľudí. Dnes viem, že som sa mýlil. Tie múri, hoci kostolé, nikomu nič neotvoria, nikomu neukážu pravdu. To dokáže jedine živé Slovo nášho Boha. Ale múry nevedia rozprávať. Tak čo teda s tým robiť?

           Bratia a sestry, chcel  by som vám objasniť, že akokoľvek môže byť tento náš kostolík útulný a príťažlivý, nikoho k Bohu neprivedie. A hoci sme dostali od Pána Boha veľký dar, to samotné nestačí. Ale viete, cirkev môže existovať či staviame kostoly, drevené alebo murované. Dokonca prví kresťania kostol ani nepotrebovali. Schádzali sa v domácnostiech a spoločne načúvali,čo im chce Boh povedať cez Bibliu. Mám strach, že dnes sa nám zdá pohodlnejšie, aby Biblia bola na polici, ako to, aby bola v našich rukách. Alebo, aby ležala na oltári v kostole! Aký som rád, že boh nebýva v chrámoch , lebo my ľudia by sme Ho boli schopní bez váhania po Bohoslužbách zavrieť.

          Teraz je potrebné otvoriť chrámy našich sŕdc, lebo to je miesto kde chce Boh prebývať, načúvať Božej výzve zobudiť sa a uvedomiť si, že všetci sme povolaní na Božiu vinicu. KAŽDÝ Z NÁS MÁ DARY, KTORÉ MÔŽE A MUSÍ DNES POUŽIŤ, ABY KRÁĽOVSTVO BOŽIE RÁSTLO. KAŽDÝ JE DÔLEŽITÝ. Otvorili sa nám nové možnosti zborovej práce, práce misijnej. Je na každom z nás, či počúvne. Raz som niekde čítal jeden vtip  o dvoch ovečkách, kde jedna vraví:"Rada by som sa Boha spýtala, ako sa môže pozerať na to, ako je naše stádo nečinné, nejednotné a roztratené a prečo s tým nič nerobí, keď pritom pre neho to nie je žiaden problém!" Tá druhá jej odpovedá:"Ja sa bojím, že by sa Boh mohol to isté opýtať mňa!"

             Bratia a sestry, neraz som už počul, že naša cirkev by potrebovala druhého reformátora, ktorý by nás opäť prebudil, či spojil. Na to existuje len jedna odpoveď. My už takéhoto reformátora, pastiera, ktorý chce zmeniť naše životy a tak aj životy našich zborov máme, len nepočúvame jeho hlas.

              Myslím, že mnohí z nás si už vydýchli, že je po všetkom a kostol je v prevádzke. Možno by sa zdalo že sme v cieli. Ale chcem vás upozorniť, cieľ je ešte ďaleko. My sme zaplatili štartovné a teraz musíme bežať. Tak naberme dych a pamätajme, že Boh má iba naše ruky!

 

Michal Pavlík

 

Video - ogran

25. 5. 2010

 
Celý príspevok | Rubrika: Video

Video - zvony

25. 5. 2010

 
Celý príspevok | Rubrika: Video