INTERVIEW S AUTORKOU OLTÁRNEHO OBRAZU
JANOU KRIVOŠOVOU
Aký máte dojem z posviackej chrámu?
"No tak ja mám úžasný, veľkolepý dojem. Bolo to naozaj fantastické, ale pre mňa je to zároveň trochu smutné. Viete, je na jednej strane veľká radosť, že sa nám niečo podarí no na druhej strane je tu taký smútok, že sa s ročnou robotou rozlúčite. Keď človek maľuje takýto obraz, nemaľuje ho pre seba. Kde by som si ho dala, že? Ale bolo to určné, že táto maľba je pre druhých. Ale napriek tomu, keď máte to spoločenstvo učeníkov doma tak dlho, tak dlho žijete s nimi, tak potom ich tak vysielate do sveta."
Mali ste hneď jasnú predstavu v tom ako bude obraz vyzerať?
"No tak téma bola daná: To sme raz boli na takom kontrolnom stretnutí s pánmi architektami tu na Sliači. Vtedy sa už začalo črtať, že bude treba porozmýšľať o nejakom obraze. Vyslovila sa téma "Posledná večera" a taktiež, že autorkou by som mohla byť ja. Mňa to tak dosť prekvapilo, keďže sprvu som si vôbec nevedela predstaviť znázornenie tohto obrazu, to som si potom počkala, ako to vlastne celé má byť."
Hovoríte, že vás táto práca oslovila, ale boli aj chvíle, keď ste mali chuť jednoducho hodiť to za hlavu?
"Nie! Nikdy. Vôbec nie. Akurát som mala chvíle, keď som videla veci na svojom obraze, s ktorými som nebola spokojná. Napríklad Jána som premaľovala 6-krát, lebo som s ním nebola spokojná, on bol celkom iný, to viacerí. Keby ste si zobrali rontgen, to by ste sa začudovali, čo tam všetko ešte je. To sa naozaj zak vyvíjalo..."
Je tam ešte nejaké miesto, s ktorým nieste spokojná? Ktoré mi možno neuvidíme, ale vy o ňom viete?
"Myslím že nie, teraz by tam už takéto miesto byť nemalo. Ja som napríklad premaľovala celé vzkriesenie, lebo som s ním nebola spokojná, ale teraz je všetko tak, akoby to malo byť. Možno o pár rokov budem mať iný pohľad na veci, možno by som niečo urobila ináč. Neviem."
Čo by ste odkázali našim cirkevníkom do budúcnosti?
"To je také veľmi veľké prianie. Tento obraz som robilapre povzbudeniea preto, aby oslovil ľudí. Chcela by som, aby toto povzbudenie dostávali stále a teda to najdôležitejšie, aby ho mali radi."